Ísť míľu navyše pre mňa neznamená pracovať do vyčerpania ani stále dokazovať, že dokážem viac než ostatní. Je to skôr spôsob premýšľania. Urobiť niečo o trochu lepšie, než musím, pretože mi na tom záleží. Často pritom nejde o veľké gestá. Práve drobné veci navyše sa môžu časom spojiť do výsledkov, ktoré by samotné minimum nikdy neprinieslo.
Nie viac za každú cenu, ale o trochu lepšie
Míľa navyše je pre mňa jednoduchý princíp. Viem, čo sa odo mňa očakáva, splním to a potom urobím ešte niečo navyše. Nie preto, že mi to niekto prikázal, ale preto, že môžem a chcem. Veľa ľudí funguje podľa otázky: „Čo musím urobiť?“ Mne je bližšia otázka: „Čo ešte môžem urobiť?“
Nie je to však o tom, že človek musí stále pridávať ďalšie hodiny práce alebo ísť na hranicu svojich síl. Extra míľa nemá byť bezhlavé sebaobetovanie ani vytvárať pocit, že nikdy nerobím dosť. Niekedy je tou vecou navyše pár minút práce, inokedy poďakovanie, ponuka pomoci alebo záujem o druhého človeka. V ideálnom prípade by to malo pôsobiť prirodzene a dávať mi dobrý pocit. Ak zo mňa takéto fungovanie dlhodobo iba vysáva energiu a vytvára tlak, už sa pravdepodobne nebavíme o zdravej míli navyše.
Veci navyše sa nám nemusia vrátiť okamžite
Keď sa pozerám spätne na svoju kariéru, ťažko si spomínam na obdobie, keď by som robil iba to, čo som musel. Ešte predtým, než som mal vlastné centrá, pracoval som vo fitku, ktoré mi nepatrilo. Pokojne som si mohol robiť svoju prácu a ostatné veci neriešiť. Nebol som majiteľ a veľa problémov nebola moja zodpovednosť.
Lenže ja som tam trávil veľkú časť svojho času. Bolo to moje prirodzené prostredie a chcel som, aby fungovalo lepšie. Keď bolo potrebné niečo vybaviť, snažil som sa pomôcť. Keď bolo treba centrum určitý čas viesť, bol som ochotný do toho ísť. Nemal som pritom plán, že sa mi to jedného dňa vráti, ani som nekalkuloval, čo za to dostanem. Jednoducho som nechcel z prostredia iba maximum vyťažiť. Chcel som doň aj niečo vložiť.
Spätne si myslím, že práve to vytvorilo veľkú časť dôvery medzi mnou a majiteľmi. Keď neskôr premýšľali, čo s centrami ďalej, spomenuli si na mňa a dali mi príležitosť ich prevziať.
To je podľa mňa dôležitá časť celej myšlienky. Keď človek robí veci navyše, väčšinou nevie, kam ho dostanú. Veľa ľudí si povie, že nemá význam robiť niečo navyše, keď si to nikto nevšimne, šéf to neocení alebo za to nikto nezaplatí.
Ja verím, že dobro a hodnota, ktoré človek vytvára, sa mu môžu nejakým spôsobom vrátiť. Nemusia prísť od toho istého človeka ani hneď. Môžem niekomu pomôcť a nikdy od neho nič nedostať, no môj prístup si všimne niekto úplne iný a neskôr mi otvorí inú príležitosť. Najdôležitejšie však je nerobiť to iba preto, že očakávam odmenu. Chcem robiť veci dobre, pretože mi dáva zmysel robiť ich dobre.
Najväčší rozdiel často vytvárajú maličkosti
A tento princíp podľa mňa vôbec nepatrí iba do podnikania. Vidím ho rovnako doma, vo vzťahoch alebo medzi priateľmi. Prídem na rodinnú oslavu ako hosť a nemusím s ničím pomáhať. Môžem sa však opýtať, či netreba niečo priniesť, odniesť alebo upratať. Možno moju pomoc ani nevyužijú, no už samotný záujem niečo znamená. Rovnako môžem doma odložiť riad, hoci to bežne nerobím, priniesť partnerke na rande ružu alebo pri čase s dieťaťom odložiť telefón.
To všetko sú maličkosti a práve v tom je ich sila.
Ľudia často čakajú na veľké príležitosti, pri ktorých ukážu, čo v nich je. Podľa mňa však tento postoj vzniká v úplne obyčajných situáciách. Z drobných rozhodnutí sa postupne vytvára zvyk a človek začne prirodzene vidieť možnosti, kde môže pomôcť, pridať hodnotu alebo vec dotiahnuť lepšie.
Krátkodobo sa môže zdať výhodnejšie robiť iba nevyhnutné minimum. Šetrím energiu a čas. V dlhšom horizonte však môžem prísť o dôveru, príležitosti, vzťahy alebo možnosť, aby si niekto všimol môj prístup. Problém je, že výsledok vecí navyše často nevidíme okamžite. Aj preto podľa mňa veľa ľudí zostane pri priemere. Nie preto, že by nemali schopnosti, ale preto, že nevidia dôvod robiť niečo navyše bez okamžitej odmeny.
Zároveň veľa z nás hovorí, že chce od života viac. Chceme lepšiu kariéru, úspešnejšie podnikanie, kvalitnejšie vzťahy alebo viac možností. Samotné chcenie však nestačí. Rozdiel vzniká až vtedy, keď sa prenesie do každodenného správania. Človek sa pripraví o trochu lepšie, urobí niečo navyše a potom to zopakuje. Pomáha pritom aj optimistické nastavenie a viera, že má význam veci skúšať a zlepšovať, aj keď výsledok ešte nevidím.
Ako začať ísť míľu navyše
Ak by som mal niekomu odporučiť, ako s míľou navyše začať, nehľadal by som nič veľké. Stačí si počas obyčajného dňa viac všímať príležitosti. Môžem sa lepšie pripraviť na stretnutie, niekomu poďakovať, ponúknuť pomoc, venovať viac pozornosti partnerke, dieťaťu či kolegovi alebo dotiahnuť detail, ktorý by sa dal pokojne odovzdať aj v horšej kvalite. Jedna takáto vec pravdepodobne nič zásadné nezmení. Keď sa však z takýchto rozhodnutí stane spôsob fungovania, po rokoch môže byť rozdiel obrovský.
Pre mňa sa veľká časť kariéry vyskladala práve z takýchto rozhodnutí. V čase, keď som ich robil, som netušil, kam ma dostanú. Preto dnes míľu navyše nevnímam ako techniku na úspech ani ako povinnosť pracovať viac. Je to skôr rozhodnutie nebyť človekom, ktorý vždy hľadá minimum. Keď viem niečo urobiť lepšie, pokúsim sa o to. Keď viem pomôcť, pomôžem. Keď môžem niečo pridať bez toho, aby som tým ničil seba, pridám to.
Nie preto, že musím. Ale preto, že môžem.
A často sa až neskôr ukáže, že práve veci, ktoré sme robiť nemuseli, vytvorili najväčší rozdiel.